piatok, 13. januára 2012

ako prišla na svet a prečo nie je meno dôležité ...

Ako som už spomínala, bola nedeľa, pár dní pred zimným slnovratom. 


Po moste kráčala mladá žena. Za mostom sa práve schádzali poľovníci s puškami cez plece. Dávali si dobré ráno a pripaľovali si fajky. Ich psi plieskali v chladnom vzduchu ušami a vetrili na každú stranu, akoby chceli čítať zo vzduchu akési psie noviny. Za rohom sa ozývalo štrngotanie fliaš. Do malých potravín práve priviezli tovar.
Mladá žena prešla opatrne po moste a potom zahla do úzkej ulice. Z jednej strany chodníka bola aleja s ovocnými stromami a z druhej rad plotov a brán. Šla pomalinky, aby sa nešmykla. V jednej ruke niesla veľkú tašku a druhou si držala bruško. Dýchala do zimy a okolo tváre sa jej tvoril malý obláčik. Usmievala sa. Pred ňou bol už len jablkový sad a plot okolo nemocničného parku. 
Posledná bránička v ulici zaškrípala a pred dom vyšli tri čudné babky. Prvá bola malinká, mala hrdzavý kabát, čierne rozopnuté kapce, bola zababušená do bieleho šálu a strieborné vlasy jej vytŕčali spod červenej baretky s „anténkou“. Druhá babka bola vysoká s chudá. Mala na nose strieborné okuliare, čierne nízke čižmy, čierny kabát, skoro až po zem a okolo hlavy a krku tmavosivý vlniak. No a tá tretia bola v hnedom kožuchu iba do pol stehien, v dlhých hnedých nohaviciach a na hlave mala hnedú baranicu. Zametali sneh brezovými metlami a posýpali chodník pilinami. Keď videli ako po chodníku opatrne kráča mladá žena s bruškom, pozreli sa sprisahanecky jedna na druhú.
„Á, dobré ránko!“
Vraví jedna, a tá druhá vraj: „Vari to už bude?“ a ukazovala mladej žene na bruško pod kabátom.
„Takto v nedeľu“, pridala sa tretia, „.... to aby stihlo poriadny nedeľný obed!“
Zasmiali sa.
„A čo takto sama?“, pýtala sa tá najmenšia babka.
Mladá žena sa zhboka nadýchla.
„Veru sama. Ocko nám je na služobnej ceste. Ale na Vianoce budeme už všetci doma.“ Usmiala sa. Nevedela kto sú tieto čudné babky. Ale v malom meste sa prihovára každý každému. Poznáte to. Prešla pohodlne po rozsypaných pilinách potom sa otočila a kývla im na pozdrav. Babky sa na ňu dívali so záhadnými úsmevmi na tvárach, akoby vedeli čosi, čo ona nevedela. Ale pocity sú u takmer mamičiek veľmi silné a jasné. A z týchto babiek mala mladá žena neobyčajne dobrý a upokojujúci pocit.
„Bude to ťažké, ako vždy ...“ zamrmlala najmenšia z babiek, vytiahla vreckovku z kabáta a utrela si mimoriadne dlhý nos, „ale bude to všetko v poriadku.“
Babky si mrmlali popod nos ešte kadečo, nebolo im rozumieť. Nakoniec vypustili každá jedno malé svetielko z roztvorenej dlane. Svetielka sa vzniesli v povetrí, chvíľku veselo tancovali nad bielim snehom a potom nebadane, potichúčky dohnali mladú ženu a zhasli jej v dlhých čiernych zvlnených vlasoch ako malé zotleté uhlíky.
„Hotovo...“, povedala spiklenecky tá maličká babka, bránička znova vrzla a babky zmizli za plotom. Keby ste šli práve v tej chvíli okolo, videli by ste ako sa ryšavá líška, čierna straka a malá hnedá sova rozleteli po dvore, za plot, cez sad a cez pole do lesa. Ale nikto ich nevidel. Zostali po nich len nezvyčajne zvírené vločky snehu.
O pár hodín sa to stalo. Tak ľahúčko a úplne obyčajne prišlo na svet malé dievčatko. Bolo také, ako iné deti. Ničím sa od tých ostatných kričiacich balíčkov v pôrodnici neodlišovalo. Ležali tam malé balíčky zabalené až po krk v bielych perinkách, v malinkých postieľkach. Niektoré spali, niektoré si medlili pršteky a niektoré plakali ako o ratu, ako to obyčajne u takéhoto drobizgu býva.
Dievčatko najprv nebolo z tohto sveta múdre. Boli tu ruky .... také teplé .... a hlasy,niektoré vysoké a spevavé, iné hlboké a jeden spoznalo dievčatko ihneď. Bol to hlas, ktorý počúvalo už v brušku a bol to mamin hlas. Dievčatko si začalo zvykať na sladké mliečko, na teplý kúpeľ, na striedanie svetla a tmy a o pár dní ..... 
Mama a ocko si ho o pár dní priniesli domov z nemocnice. Malé ružové bábätko. Spinkalo, papalo, vymieňali tomu plienky a všetci sa tešili malinkému stvoreniu. Spávalo v košíku pri okne. Plakávalo, ako iné bábätká a jeho mama, ako všetky mamy bola najprv nesvoja. Ale dievčatko rástlo. Spoznávalo hlasy a zvuky, spoznávalo farby, mamine a ockove mäkké dotyky, hojdavé svetielka nad svojou postieľkou, aj to že nikdy nie je samo a nemusí plakať.  
Dievčatku dali meno, ale nebudem ho tu spomínať, lebo to nie je dôležité. Vlastne meno je dôležité. Samozrejme. Každý ho má a vďaka tomu viete, keď na vás zavolajú, že volajú práve na vás. Vždy keď vám chcú dať lízanku, alebo novú hračku, keď vás chcú vyťahať za šticu, ak ste urobili neporiadok, aj keď vás chcú poslať do obchodu kúpiť kvasnice, zavolajú vaše meno. 
Ale nie len podľa mena sa ľudia poznajú ktorý je ktorý. A to bol aj prípad tohto obyčajného dievčatka. Viac ako menom ho totiž každý volal od malička prezývkou.
Či je už dieťa obyčajné, alebo nie, vždy ho pokladajú za malý zázrak. Aj malému dievčatku z nášho príbehu často hovorili:
„...och, ako búva náš malý zázrak, .... pozri sa ako papá, aha ako sa hrá z ručičkami, akoby čarovala, ako malá Baba Jaga.“
A bolo to! Od tej chvíle bolo dievčatko pre každého jednoducho malá Jaga.


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára