Po moste kráčala mladá žena. Za
mostom sa práve schádzali poľovníci s puškami cez plece. Dávali si dobré
ráno a pripaľovali si fajky. Ich psi plieskali v chladnom vzduchu
ušami a vetrili na každú stranu, akoby chceli čítať zo vzduchu akési psie noviny.
Za rohom sa ozývalo štrngotanie fliaš. Do malých potravín práve priviezli
tovar.
Mladá žena prešla opatrne po moste
a potom zahla do úzkej ulice. Z jednej strany chodníka bola aleja s ovocnými
stromami a z druhej rad plotov a brán. Šla pomalinky, aby sa
nešmykla. V jednej ruke niesla veľkú tašku a druhou si držala bruško.
Dýchala do zimy a okolo tváre sa jej tvoril malý obláčik. Usmievala sa. Pred
ňou bol už len jablkový sad a plot okolo nemocničného parku.
Posledná bránička v ulici zaškrípala
a pred dom vyšli tri čudné babky. Prvá bola malinká, mala hrdzavý kabát,
čierne rozopnuté kapce, bola zababušená do bieleho šálu a strieborné vlasy
jej vytŕčali spod červenej baretky s „anténkou“. Druhá babka bola vysoká
s chudá. Mala na nose strieborné okuliare, čierne nízke čižmy, čierny
kabát, skoro až po zem a okolo hlavy a krku tmavosivý vlniak. No
a tá tretia bola v hnedom kožuchu iba do pol stehien, v dlhých hnedých
nohaviciach a na hlave mala hnedú baranicu. Zametali sneh brezovými
metlami a posýpali chodník pilinami. Keď videli ako po chodníku opatrne
kráča mladá žena s bruškom, pozreli sa sprisahanecky jedna na druhú.
„Á, dobré ránko!“
Vraví jedna, a tá druhá
vraj: „Vari to už bude?“ a ukazovala mladej žene na bruško pod kabátom.
„Takto v nedeľu“, pridala sa
tretia, „.... to aby stihlo poriadny nedeľný obed!“
Zasmiali sa.
„A čo takto sama?“, pýtala
sa tá najmenšia babka.
Mladá žena sa zhboka nadýchla.
„Veru sama. Ocko nám je na
služobnej ceste. Ale na Vianoce budeme už všetci doma.“ Usmiala sa. Nevedela kto
sú tieto čudné babky. Ale v malom meste sa prihovára každý každému.
Poznáte to. Prešla pohodlne po rozsypaných pilinách potom sa otočila
a kývla im na pozdrav. Babky sa na ňu dívali so záhadnými úsmevmi na
tvárach, akoby vedeli čosi, čo ona nevedela. Ale pocity sú u takmer
mamičiek veľmi silné a jasné. A z týchto babiek mala mladá žena
neobyčajne dobrý a upokojujúci pocit.
„Bude to ťažké, ako vždy ...“ zamrmlala
najmenšia z babiek, vytiahla vreckovku z kabáta a utrela si
mimoriadne dlhý nos, „ale bude to všetko v poriadku.“
Babky si mrmlali popod nos ešte
kadečo, nebolo im rozumieť. Nakoniec vypustili každá jedno malé svetielko
z roztvorenej dlane. Svetielka sa vzniesli v povetrí, chvíľku veselo
tancovali nad bielim snehom a potom nebadane, potichúčky dohnali mladú
ženu a zhasli jej v dlhých čiernych zvlnených vlasoch ako malé zotleté
uhlíky.
„Hotovo...“, povedala spiklenecky
tá maličká babka, bránička znova vrzla a babky zmizli za plotom. Keby ste šli
práve v tej chvíli okolo, videli by ste ako sa ryšavá líška, čierna straka
a malá hnedá sova rozleteli po dvore, za plot, cez sad a cez pole do
lesa. Ale nikto ich nevidel. Zostali po nich len nezvyčajne zvírené vločky
snehu.
O pár hodín sa to stalo. Tak
ľahúčko a úplne obyčajne prišlo na svet malé dievčatko. Bolo také, ako iné
deti. Ničím sa od tých ostatných kričiacich balíčkov v pôrodnici
neodlišovalo. Ležali tam malé balíčky zabalené až po krk v bielych
perinkách, v malinkých postieľkach. Niektoré spali, niektoré si medlili
pršteky a niektoré plakali ako o ratu, ako to obyčajne
u takéhoto drobizgu býva.
Dievčatko najprv nebolo z tohto sveta
múdre. Boli tu ruky .... také teplé .... a hlasy,niektoré vysoké a spevavé,
iné hlboké a jeden spoznalo dievčatko ihneď. Bol to hlas, ktorý počúvalo
už v brušku a bol to mamin hlas. Dievčatko si začalo zvykať na sladké
mliečko, na teplý kúpeľ, na striedanie svetla a tmy a o pár dní .....
Mama a ocko si ho o pár
dní priniesli domov z nemocnice. Malé ružové bábätko. Spinkalo, papalo,
vymieňali tomu plienky a všetci sa tešili malinkému stvoreniu. Spávalo
v košíku pri okne. Plakávalo, ako iné bábätká a jeho mama, ako všetky
mamy bola najprv nesvoja. Ale dievčatko rástlo. Spoznávalo hlasy a zvuky, spoznávalo
farby, mamine a ockove mäkké dotyky, hojdavé svetielka nad svojou
postieľkou, aj to že nikdy nie je samo a nemusí plakať.
Dievčatku dali meno, ale nebudem ho tu spomínať, lebo to
nie je dôležité. Vlastne meno je dôležité. Samozrejme. Každý ho má a vďaka
tomu viete, keď na vás zavolajú, že volajú práve na vás. Vždy keď vám chcú dať
lízanku, alebo novú hračku, keď vás chcú vyťahať za šticu, ak ste urobili
neporiadok, aj keď vás chcú poslať do obchodu kúpiť kvasnice, zavolajú vaše
meno.
Ale nie len podľa mena sa ľudia
poznajú ktorý je ktorý. A to bol aj prípad tohto obyčajného dievčatka.
Viac ako menom ho totiž každý volal od malička prezývkou.
Či je už dieťa obyčajné, alebo
nie, vždy ho pokladajú za malý zázrak. Aj malému dievčatku z nášho príbehu
často hovorili:
„...och, ako búva náš malý zázrak,
.... pozri sa ako papá, aha ako sa hrá z ručičkami, akoby čarovala, ako
malá Baba Jaga.“
A bolo to! Od tej chvíle
bolo dievčatko pre každého jednoducho malá Jaga.
